Toto ma dokázalo rozplakať

9. dubna 2008 v 20:32 |  Príbehy
Toto ma dokázalo rozplakať
Bolo raz jedno úplne obyčajné 16ročné dievča. Mala kamarátky, rodinu aj frajera. Bol pre ňu všetkým. Nevdela akoby by bez neho žila. Radsej na to ani nemyslela, že by sa raz náhodou rozišli. Vanessa sa strane rada zabávala, ako myslím že každé dievča aj chalan. Milovala zábavu a Mišo zábavu taktiež miloval. Jedného dňa Mišo ochorel a ona ho išla domov pozrieť. Bola s ním každý deň, až pokým neuzdravel. Vravel, že je to len chrípka, ale nebol nachladnuty, iba mal horuúčku a bolela ho hlava. O niekoľko týždňov musel ísť do nemocnice, no nechcel jej povedať prečo. Ona ho tým nechcela príliž otravovať, tak sa veľa nevypytovala, ale bola strašne zvedavá. Veď kto by nebol. Do nemocnice chodil každú chvíľu a bol slabý. Vanessa už niečo tušila, že všetko nie je tak, ako má byť. Raz jej doktor povedal, že má len oslabenú imunitu a preto chodí tak často do nemocnice. Konečne bola aspoň trošku kludnejšia. V nemocnici bol raz Mišo tri mesiace. Mali ho na druhý deň pustiť. Deň predtým ho prišla Vanessa pozrieť a povedala mu, že má preňho prekvapenie keď príde domov. Na druhý deň o 6 ráno jej zazvonil telefón. Volala jeho mama. Do rána zomrel a povedala Vanesse, že jej niečo nechal a prinesie jej to. Za pol hodinu došla podala jej nejakú obálku a s plačom rýchlo odišla domov. Otvorila obálku a tam stálo:
Viem, že som ti veľakrát ublížil, viem ako veľmi ťa to bolelo, ale teraz, teraz zomieram a viem, že už nebudem mať veľa času sa ti ospravedlniť a odčiniť moje skutky. Mám leukémiu. Viem, že to na mne spočiatku nebolo vidieť keď sme spolu boli vonku. No doma som ležal v bolestiach a kŕčoch. Ale nechcel som, aby si sa trápila. Neostáva mi veľa času a viem, že môj život nebol práve najdokonalejší a ani ja som nebol najdokonalejší, ale veď predsa nikto nie je dokonalý. Ani ty, ani ja, ani nikto iný. Ale ja som ťa považoval a vždy budem považovať za dokonalú. A vieš, toľko som ti toho nestihol povedat, je to moja chyba lebo som ti to nepovedal skôr. Nikdy ti už nebudem môct povedať, že ťa milujem, už nikdy nepôjdeme spolu von a nikdy sa už spolu nezasmejeme a dokonca sa už nikdy nepobozkáme. Ale iba na tomto svete. Ja ťa počkám tam hore ak sa tam dostanem. Ty určite áno, len sebou si nie som celkom istý. A keby sme sa hned nestretli a ani v nebi by to nebolo možne, tak ja sa nevzdám a počkám si na teba. Možno ja budem v pekle a ty v nebi no budem ťa stále milovať. Bude mi chýbať tvoj smiech, tvoje oči, tvoje vlasy a vlastne celá ty. Budeš mi chýbať ale raz sa stretneme. A keď bude pršať spomeň si na mňa, to budú moje slzy, ktoré chcú ísť za tebou a ktoré sa ťa chcú dotknúť. Aspoň oni, keď už nie ja. Víjdi von a nechaj padať kvapky dažďa na seba. Aspoň takto budem môcť byť chvíľu s tebou. A keď niekedy nebudeš vedieť, ako ísť ďalej, pozri sa do neba, pozri sa na upršané listy, na mokrú strechu a stromy a nájdeš odpoveď. Tá odpoveď bude vždy ukrytá v kvapkách dažďa. Možno si teraz hovoríš......O čom to trepe??.......Teraz to možno nechápeš, ale uvidíš, že časom pochopíš. Časom. Všetko má svoj čas a miesto. Aj smrť. Musel som odísť teraz a tak sa stalo. A nikto to nemôže zmeniť. Dúfam, že na mňa nezabudneš. Lebo ja nikdy. No nechcem aby si zostala sama. Maj frajera, ľúb znova, no nezabudni na mňa nikdy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Adella Adella | Web | 13. srpna 2008 v 20:41 | Reagovat

to je kraaasne...taky mě to rozplakalo

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama